Svet je rodina národov skladajúca sa s ľudí. Snažiť sa o pokoj vo svete sa podobá snahe o pokoj v rodine. Učíme sa liečiť rodiny a toto poznanie môžeme použiť pri liečbe sveta.
Som zvedavá čo by sa stalo, kedy sa náhle behom jednej noci všetkých 7 miliard ľudí na svete naučilo základom kongruentného života:
- jasne, priamo komunikovať,
- spolupracovať a nie súťažiť,
- podporiť jedinečnosť viac než rovnakosť,
- autority používať k vedeniu a dosahovaniu cieľov a nie k vynucovaniu si poslušnosti tyraniou,
- podporovať sa ,nie podrobovať,
- vzájomne sa milovať, oceňovať a rešpektovať,
- byť osobne a spoločensky zodpovedný,
- využívať problémy ako výzvu a príležitosť k tvorivému riešeniu,
…myslím, že by sme sa zobudili do veľmi zmeneného sveta v ktorom je mier možný. Verím že takáto zmena myslenie nastane, keď sa budeme mať navzájom v láske a úcte, keď poznáme, že sme duchovné bytosti.
„mier začína u mňa“
Keď niekto prežíva pokoj, začína u neho premena. Našou úlohou je prijímať nové poznatky, ktoré môžu vytvoriť nové individuálne vedomie. Keď vychováme deti v mierumilovnom prostredí, z detí sa stanú mierumilovný dospelí, ktoré potom vytvoria mierumilovný svet.
Našou úlohou je pretrhnúť staré prístupy a vyvinúť nové, ktoré nám pomôžu viac si pomáhať, než navzájom bojovať.
Virginia Satirová , Kniha o rodine.
Rozlúčkový list napísaný našou pacientkou:
Prišla som sem s úľavou, že už nebudem sama so svojimi strašnými deštruktívnymi myšlienkami a môžem požiadať o pomoc ľudí kvalifikovaných a snáď ochotných počúvať a pomôcť mi správnym nasmerovaním. Že sa už navždy zbavím svojej „ všeriešiacej barličky“ v súlade s mojim obľúbeným výrokom : „ alkohol mi síce nedá odpoveď, ale aspoň zabudnem aká bola otázka.“ Že už nebudem zmierňovať a otupovať bolesť alkoholom, ale skúšať alternatívnu liečbu.
Uvedomujem si, že mám obrovské šťastie, že mám pri sebe človeka, ktorý mi absolútne rozumie, a nie len preto, že je tiež závislý. A ešte väčšie šťastie mám, že mám rodinu, ktorá ma podporuje, je ochotná mi znovu veriť a znovu toleruje moju ďalšiu liečbu s nádejou, že už sa to podarí.
Toto boli moje očakávania, túžby a ciele. Prvé dojmy boli veľmi fajn. Skvelé prijatie, záujem a ochota kolektívu pomôcť mi pri začleňovaní sa a prispôsobení sa režimu liečebne. Komunity a skupiny boli pre mňa príjemným šokom v tom zmysle, že nemusia nutne znamenať permanentný stres a agresívne slovné ataky medzi spolupacientmi, ale aj medzi personálom a terapeutmi, ako som to bohužiaľ zažila v iných zariadeniach. Neprekvapili ma témy a situácia, ktoré sa preberali, ale spôsob komunikácie. Bez skákania do rečí, urážok a ponižovania. Jedným slovom LUDSKOSŤ. Veľmi príjemné a pre mňa povzbudzujúce. Moje čiastkové ciele boli zo začiatku jednoduché, týkali sa začlenenia do kolektívu, prispôsobeniu sa režimu a aktívneho sa zapojenia sa do komunity. Zvládla som ich bez výraznejších problémov, hoci prekonať strach z komunikácie pred väčšou skupinou ľudí, bol ťažký oriešok.
Ďalším cieľom bolo nájsť pokoj a zmierenie, konkrétne vo vzťahu k mojej mame. Vedela som, že je to ciel náročný a zdĺhavý o ktorý som sa usilovala dlhé roky, prakticky od puberty. Zápolila som so strachom, nervozitou, bezmocnosťou. Nakoniec, bojujúc s nepríjemnými spomienkami, sa mi to podarilo zvládnuť pomocou komunikácie cez denník a našla som ľudskosť na svojej mame. Prelomom v mojej liečbe a hlavne v mojom živote bolo vypracovanie rodinnej mapy. Neverila som tomu, žeby mohol ešte existovať nejaký úplne iný uhol pohľadu na moju rodinu. Zvláštne je, že som sa dočkala odpovede na moju miliónkrát položenú otázku „ Prečo sa moja mama ku mne takto správala? Prečo bola nešťastná? Prečo trpela?“ Paradoxom je , že možná odpoveď prišla teraz, po toľkých rokoch sebatýrania a márneho hľadania odpovede všetkými možnými smermi a v čase, keď už som sama prestávala vedome pátrať po tom. Upokojila som sa a prijala to bez vysvetlenia. Jednoznačne sa však lepšie cítim s týmto zistením a vnímam mamu ako lepšieho „ ľudskejšieho „ človeka.
Ďalším cieľom bolo pozdvihnúť si sebavedomie, objaviť sebalásku, sebaúctu a dať najavo aj negatívne pocity. Prekvapilo ma koľko ľudí ma oceňuje a že za vyjadrením negatívnych pocitov nemusí nasledovať negatívna reakcia. Bojovala som s nízkym sebavedomím, ale zvládla som to pomalými krokmi postupne a viem, že je to proces dlhodobý. Pomáha mi, keď sa menej zaoberám názormi iných na mňa.
V desiatom týždni som sa rozhodla viac koncentrovať na seba, na vlastné vnútro. Prekvapilo ma, koľko rôznorodých myšlienok sa vo mne skrýva a nechávam ich nepovšimnuté, neuvedomované. Objavila som, že nie je jednoduché odpútať sa od okolia a venovať sa výhradne vlastným cieľom. Podarilo sa získať odpovede na otázky, ktoré som v sebe dlhšie nosila a považovala som ich za nedôležité. Zápasila som s potrebou riešiť okolie a podarilo sa mi to pomocou koncentrácie. Snažím sa deliť svoje myšlienky podľa priority. Nakoniec som sa usilovala pochopiť motiváciu konania seba a iných a vedieť si účelne nastaviť zrkadlo. Prekvapilo ma, čo všetko sa môže skrývať za správaním ľudí a čo všetko a akým spôsobom mi môžu zrkadliť. Prichádzala som na to, čo sa skrýva za mojou averziou a učila som sa zvládnuť hnev a predsudky.
Prajem si byť v abstinencii šťastná, byť milovaná a milovať a naplno si užívať život poskladaný so zdanlivo drobných, ale zmysluplných každodenných drobností.
Za návod a sprievod pri hľadaní cesty k takémuto životu Vám všetkým tu v Rieke zo srdca ďakujem.
Ďakujem Vám všetkým, ktorí ste mi tu boli priateľmi a učiteľmi.
Katka F.
List na rozlúčku …
Nie je to tak dávno, čo moja noha vstúpila na túto pôdu a neistá ruka siahla po kľučke vchodových dverí. Odvážnym krokom som vstúpil do vnútra. No vo vestibule sa namiesto stokilového rozzúreného býka v bielom plášti, ktorého som si cestou sem pracne vymýšľal, som zazrel príjemne pôsobiacu pani. Uf, trochu to vo mne zaškrípalo a ozval sa vnútorný hlas: „ ty jelito, to si na tom už fakt tak zle, že netrafíš do liečebne?“ No bol som na správnom mieste. Ukázalo sa, že tá príjemná pani je zdravotná sestra a táto kľudom a energiou sálajúca budova je liečebňa drogových závislostí. No moja myseľ poháňaná Závislosťou to stále ešte nevzdávala a ponúkala mi predstavu liekmi nadopovaných pacientov. No tých som samozrejme tiež nenašiel. Namiesto toho ma privítal kolektív príjemných usmievavých ľudí. Moja Závislosť dostala ťažkú podpásovku, ktorú rozdýchavala celú noc.
Druhý deň na komunite som dostával otázky, že prečo som práve tu a ako si predstavujem, žeby mi tu mohli pomôcť. Už si síce nepamätám čo som zo seba vybľabotal, no moja Závislosť si všimla moje zakolísanie a hneď mi ponúkla alternatívu : bal kufre a maž domov!
V komunitu ako takú som síce ešte dôveru nemal, no zmienil som sa o svojich myšlienkach aspoň niektorým jej členom. Našťastie tým správnym. Vedeli presne čo sa vo mne odohráva a ako sa cítim. Dal som na ich rady, zaťal som zuby a vydržal som tých prvých pár dní i napriek snahe Závislosti dostať ma odtiaľto. Čas plynul síce pomaly, ale deň na ktorý som čakal sa blížil. A v jednom okamžiku to prišlo. Stalo sa niečo úžasné a úchvatné. Zrodila sa myšlienka. Veľmi krehká a zraniteľná, neskutočne čistá myšlienka, ktorá sa odlišovala od všetkých ostatných. Hneď mi prirástla k srdcu. Dlho som premýšľal ako ju nazvem a meno pre ňu sa mi podarilo hlavne vďaka personálu liečebne. Spoločne sme ju pomenovali. Dali sme jej meno Abstinencia. Závislosť síce zo začiatku namietala, nepáčila sa jej prítomnosť Abstinencie. Snažila sa ma neľútostne oklamať a hučala do mňa, že už mám to čo som hľadal, tak nech si tú myšlienku vezmem a nech rýchlo vrátim domov. Zámer Závislosti bol jasný, no vďaka všetkým tu som o úmysloch Závislosti niečo vedel. Bolo pre mňa nemysliteľné odtiaľto odísť veď som vôbec nevedel ako sa mám o tú krehkú Abstinenciu starať. Ako ju rozveseliť, utíšiť a tak podobne. A opäť mi bol nápomocný hlavne personál liečebne, ktorý ma trpezlivo, krok po kroku učil ako sa starať nie len o Abstinenciu ale o celého seba. Prečo i o seba? Ja jasné, že starostlivosť o Abstinenciu je predovšetkým na mne a je jasné, že sa o ňu môžem dobre postarať len v prípade, že sa budem vedieť dobre postarať o seba. Našiel som nový zmysel života a ako Abstinencia postupne rástla a silnela jej krása a nevinnosť očarila aj Závislosť. A tak nastal čas zmieriť sa so Závislosťou. Odpustili sme si svoje hriechy a zhodli sme sa na tom, že my sme si svoje chvilky už odžili. Pochopila, že teraz je tu Abstinencia a že sa o ňu chcem starať najlepšie ako viem.
Ubehli tri mesiace. Tri mesiace poctivej práce na sebe a získavaní informácií až nastal čas sa rozlúčiť. Je to ťažké, nevyhnutné a správne.
Chcem aby ste vedeli, že stopu každého z Vás si ponesiem v srdci a vždy keď sa pozriem Abstinencii do jej krásnych čistých očí, uvidím v nich odraz Vás všetkých. Ďakujem Vám všetkým za seba aj za moju Abstinenciu. Za všetko čo ste pre nás urobili, čo ste ma naučili, za Vašu trpezlivosť a húževnatosť s ktorou ste to robili.
Prajem Vám veľa úspechov na vašej ceste za vašim cieľom.
Ďakujem.
Tóno.
List na rozlúčku …
Deň keď som sem prišiel si veľmi dobre pamätám. V ten deň ráno sa ma otec opýtal, či sa bojím. Povedal so že ani nie, skôr som plný očakávania a mal som radosť z toho, že konečne idem niečo so sebou robiť. Aj keď maličký strach tam bol. Cestou sem som si predstavoval, ako to tu bude. Poznal som liečebňu z fotiek na internete a predstavoval som si, že budem odrezaný od sveta a na okruhu 5km žiadny ľudia, že tu bude vysoký plot, mreže, budeme sa starať o domáce zvieratá a že ma tu budú dopovať tabletkami. Ale nič z tejto predstavy sa nerealizovalo. A tak som s otcom vošiel dnu. Keď som uvidel prvých ľudí ,pomyslel som si, no to som sa tu dostal. Neskôr som ale zistil že všetko to tu boli milý ľudia, ktorí mi boli ochotní kedykoľvek pomôcť. Na komunitách som sa dozvedal aké je dôležité sa vyjadrovať, a to hlavne svoje pocity. Tak som sa snažil to dávať zo seba von hneď ako som sem prišiel. Na nič som nečakal, chcel som vedieť na čom som .A to som aj pomaly zisťoval a zistil som že som závislý. Bolo to ťažké toto prijať. Snažil som sa prísť koreni na vec. Na tento koreň ma doviedli témy, ktoré sme tu denne rozoberali ako boli Sebaúcta, Komunikácia, Ladovec, Hranice, Schody do recidívy. Všetko dôležité aby som rozpoznal čo sa so mnou deje. Aby som si vonku vedel na seba dávať pozor. Dávali sme si na každý nový týždeň ciele a tak som si dával ciel prejavovať lásku, lebo možnosti prejaviť lásku je neskutočne veľa a tým, že ju prejavím ju zároveň dostávam späť. Jeden z mojich najťažších cieľov bolo prestať klamať a odpustiť si. Bol som presvedčený, že si svoju minulosť nikdy neodpustím, že si ju budem vyčítať do konca života. A keď sme písali list na odpustenie, poviem vám, plakal som ako malý chlapec, keď dostane varechou na zadok. No po dopísaní listu prišla obrovská úľava a pokoj. Prišiel som na to, že je to možné. Dnes už viem, že odpúšťanie je dlhodobý proces, ale ľady sa prelomili a tajú. Ďalší z mojich dôležitých cieľov bolo prestať sa súdiť a viac pozorovať. Vysvetlím. Dosť často a veľa som súdil ľudí už podľa seba, alebo podľa toho, čo som od nich očakával. Tým, že som svoje očakávania nevyjadroval, sa nespĺňali a môj sudca len súdil a odsudzoval. V ten týžden sa mi ciel nepodarilo splniť, ale aspoň som zistil, kedy sa môj sudca zapína. Dnes už ľudí viac pozorujem a je to nádherný pokojný pocit. Ešte spomeniem jeden ciel: Uvoľniť sa. Uvoľniť sa tak, aby som sa do seba neuzatváral, ale naopak podeliť sa s mojimi pocitmi s ostatnými. Takže keď som mal chuť tancovať, tancoval som, a nedbal som na to či sa niekto pozerá. Keď som mal chuť spievať, spieval som a podobne. No mal som tu aj náročné chvíle a to vtedy keď sa moja závislosť transformovala a nevedel som, že je to ona. Napríklad: napísal som do denníka že keď som sem prišiel, domov ma ťahala závislosť no teraz ma ťahá domov láska k rodine. Dostal som odpoveď, že láska neťahá. Ďalšia ťažká chvíľa nastala, keď sa chlapi na priepustke napili a mne sa s tým zdôverili. Spočiatku som to v sebe držal, ale postupne ma to napätie prevalcovalo. Dal som to von a nemal som chuť tu ďalej s takými ľuďmi ostávať. Chcel som ísť domov. No to som sa dozvedel, žeby som bol len obeťou a ja ako bojovník som sám za seba ostal a vydržal som to dokonca. Vďaka tomu som tu prišiel k dôležitým poznaniam, ktoré mi pomáhajú moju závislosť zvládať a naučil som sa s ňou žiť.
Moje plány po liečbe. 1.deň po liečbe chcem vyjadrovať svoje pocity a nezaháľať a hneď začať pracovať. Počas 1.týždňa chcem nájsť ľudí, s ktorými budem môcť zdieľať svoju chorobu a zároveň chcem svoj voľný čas venovať rodine. V 1. mesiaci chcem u nás založiť A-klub. V 1. roku po liečbe chcem pravidelne navštevovať odborníkov na moju chorobu, chodiť pravidelne na A-kluby a určite prídem na posilňovaciu liečbu. Chcem ísť na Univerzitu vedomého života a absolvovať pomaturitné štúdium v odbore elektrotechnika, lebo to potrebujem k mojej práci. Plánujem, že s otcom dostaviam chatu. A mám aj iné ciele ale tie sú len pre mňa a tie vám nepoviem.
Naučil som sa tu mnoho vecí, za ktoré som vďačný. Začal by som tým, že moje egíčko nemá prvé ani posledné slovíčko. Je to aj vďaka pravde, lebo som sa rozhodol žiť v pravde, bez toho by to nešlo. Pravda je pre mňa veľmi oslobodzujúca. Som vďačný mojim rodičom, ktorí to so mnou nevzdali. Bolo to pre nich ťažké, lebo zdieľali moju závislosť. Vlastne aj vďaka nim som sa sem dostal. Všetko to zisťovali, vybavovali. Mne stačilo ísť len na detox a povedať áno, chcem sa liečiť. Ďakujem im za lásku, ktorú mi dávajú celý život. Ďakujem celej komunite za spoločne nádherné chvíle, aj keď to vždy nebolo ľahké, dokázali sme , že s toleranciou a porozumením to ide ľahšie. A na záver veľké ďakujem pani doktorke a kolektívu sestričiek, pretože je to poriadny kus roboty, čo ste spravili. Očividne som Vás potreboval, lebo som prišiel slepý a vy ste ma viedli za ruku počas celej liečby. Bez Vás by som to nedokázal. A nedokážem slovami vyjadriť, ako veľmi vám ďakujem. Teraz už viem, že sa tu k vám vracať chcem. Táto Rieka sa mi stala domovom. No prišiel čas ísť dosť paradoxne, teraz keď sa tu už cítim dobre. Idem von so vzácnymi poznatkami a verím, že pripravený bojovať o tak nádherný dar akým je ŽIVOT.
Zima 2016/2017 Peter S.
Prekrásny dník prajem Marcelka 🙂
Chcem Vám napísať, zopár zaujímavostí:
Len pripomeniem, že keď sme boli s Renatkou v Rieke, udialo sa mnoho zaujímavých zmien v našom vzťahu, ktoré s odstupom času majú obrovský prínos pre náš spoločný život, pre našu stále sa prehlbujúcu jednotu muža a ženy.
Ďalší prínos, ako som už vtedy spomínal, v Rieke asi 7-8 deň nastalo vo mne odblokovanie v oblasti komunikácie o slobodnom rozprávaní o mojom živote, o inakosti vymykajúcej sa “normálnu”, o tom čomu sa venujem atď…
Po príchode domov, som začal úplne slobodne rozprávať a odpovedať na všetky otázky. V našej rodine to spôsobilo taký “poprask” 🙂 Otec, silný manipulátor a diktátor, sa začal nejako vnútorne čistiť a meniť, chlap ktorý nikdy nezaplakal, zrazu cez slzy nevedel rozprávať… Sestra, žijúca v depresiách, stála na mrtvom bode, ako som sa začal slobodne prejavovať, v jej živote to spôsobilo veľké zmeny k oslobodeniu. Proste v našej rodine sa spustila vlna oslobodzovania, čistenia, naprávania vzťahov, uvedomovania a neviem čoho všetkého ešte…
Mama mi asi pred dvomi mesiacmi vravela: V našej rodine sa začali diať prevratné zmeny k lepšiemu, odvtedy ako si prišiel z Rieky a začal si slobodne rozprávať.
Takto som Vám chcel ukázať jeden z viditeľných prínosov Vašej práce.
Ďakujem za prijatie inakosti do Vášho života, aj do Rieky.
Ďakujem za prijatie na miesto odkiaľ sa spustila táto úžasná reťazovka…
Ďakujem za prácu ktorú robíte, má obrovský význam.
Prajeme Vám veľa síl do ďalšieho napredovania, Martin a Renatka
Zhodnotenie liečby.
Na úvod môjho listu mám malú obavu, či budem schopný nájsť tie správne slová, ktorými by som chcel popísať ten zázrak, ktorý sa udial v priebehu troch mesiacov môjho života v Rieke.
Takže, do Rieky som nastúpil 1.9.tohto roku s diagnostikovanou depresiou a úzkostnou poruchou a popravde s veľkým pocitom beznádeje a v bez viery, žeby mi tu, alebo hocikde inde, boli schopní pomôcť s mojími problémami. Moje negatívne myšlienky ma natoľko ovládali, že som nebol schopný prijímať nič z toho čo sa ku mne dostávalo na prvých komunitách a edukáciách. Bol som tak hlboko vo vzdore, že som negoval všetko čo sa ku mne prichádzalo. Jediná nezvyčajná udalosť sa stala vtedy, keď som spoznal svojho tútora Petra. Peťo stelesňoval všetko to, čo bolo kilometre vzdialené od môjho vtedajšieho myslenia a chápania života. Najviac som nechápal tú jeho prirodzenú radosť zo života. Vôbec som si nedokázal predstaviť, že by tento človek mal nejaký reálny dôvod liečiť sa tu či už zo závislostí, či už z iných psychických problémov. Bol pre mňa typ človeka, ktorý na psychiatriu vôbec nepatrí. Ale tým, že bol ku mne priateľský a otvorený, dozvedel som sa o jeho minulosti a o jeho veľkej zmene, ktorou si tu prešiel. Bolo to pre mňa neuveriteľné, že človek s takouto minulosťou sa môže až takto zmeniť. A to bol moment, kedy som aj ja v srdci zatúžil po takejto zmene. Pomaly som začal počúvať skúšať praktizovať na sebe to, čo sa hovorilo na komunitách a malými krôčikmi som začal ísť dopredu. Začal som sa učiť o sebaúcte a o nástrojoch na jej zvýšenie. Ako narábať s myšlienkami a pocitmi. Tiež som sa naučil prijímať všetko čo sa deje ako tú najlepšiu variantu pre mňa. Všetko to boli veci, o ktorých som tušil už dávno, ale nikdy v živote som sa o ne nezaujímal. Tiež, ako všetci ostatní, som si aj ja dával rôzne ciele a jedným z najdôležitejších cieľov bolo pracovať na svojich negatívnych myšlienkach. Vtedy som už vedel, že za všetkými pocitmi sú myšlienky. Naučil som sa tu a prijal za svoje, že každá myšlienka, ktorá vyvolá vo mne zlý, alebo nepríjemný pocit je vlastne lož. Po prvý krát vo svojom živote som začal narábať so svojimi myšlienkami a meniť ich. A tak ako som menil myšlienky, tak sa začalo meniť aj moje citové prežívanie. Bol som nadšený a moja viera v zmenu začala narastať. Tiež pre mňa obrovským prínosom bolo vedome komunikovať, a tú silu som mohol pocítiť pri prvom stretnutí s mojou rodinou. Pomaly sa začal predo mnou otvárať nový svet sebapoznania a uvedomenia. Začali sa diať veci v ktoré som na začiatku ani nedúfal. Moja depresia sa začala rozplývať. Začal som byť pozorný a všímať si maličkosti a dokázal som sa z nich tešiť. A teraz, keď som už aj bez antidepresív, viem že všetka tá sila sa vždy skrýva vo mne a vďaka Rieke som mal možnosť ju v sebe nájsť a pracovať s ňou. Teraz už viem, že zmena je možná a je to neustála práca na sebe. Moje ciele do ďalšieho života sú praktizovať čo najviac vecí, čo som sa tu naučil. Verím, že takto mám nádej žiť šťastnejší a pokojnejší život. Tiež sa chcem sem do Rieky vracať najčastejšie ako budem môcť. Viem, že prídu momenty, kedy si budem potrebovať oživiť a pripomenúť všetko to, čo som sa tu naučil.
Ďakujem za toto miesto a za všetko čo som tu zažil. Za všetkých priateľov, ktorých som tu stretol. Najväčšia vďaka patrí vám pani doktorka a celému personálu, bez ktorého by toto miesto nebolo tým čím je. Získal som tu nový pohľad na život a teraz môžem smelo vykročiť do života.
Po novej ceste.
Paľo Š
Julova rozlúčka…
Do Rieky som prišiel nasrdený ako diviak. Mal som nervy na seba a na celý svet okolo.
Postupne po úvodných formalitách a zoznámení sa hnev trochu zo mňa opadol. Zmieril som
sa so situáciou a sklopil som uši. Privítali ma tu milí ľudia a po pár dňoch som sa tu začal cítiť
dobre. Počas týchto troch mesiacoch došlo u mňa k mnohým zmenám. Naučil som sa lepšie
prijímať veci mimo moju kontrolu, miesto toho, aby som nadával na celý svet.
Počas mojej liečby som jednotlivým cieľom na každý týždeň neprikladal veľký význam, až
kým som si predposledný týždeň nevytiahol kartu „ odpusti si“. Spustila sa vo mňa lavína a ja
som pocítil v sebe váhu svojich rozhodnutí. Vďaka predchádzajúcim týždňom , za ktoré som
na seba hrdý, som bol schopný prijať minulosť aj seba samého takého aký som a pohnúť sa
ďalej.
Spoznal som tu mnoho zaujímavých ľudí, ktorý ma inšpirovali a čosi naučili. Najťažšie pre
mňa bolo akceptovať rozhodnutia druhých, ktoré som v danej chvíľu považoval za nesprávne
a vedel som, že vedú k utrpeniu. Naučil som sa však, že zmeniť môžem len seba a nie
druhých, či sa mi to páči, alebo nie.
Moje plány na prvý týždeň po liečbe nie sú vzdušné zámky, keďže nie je v mojich silách
zmeniť všetky dôsledky môjho správania v minulosti. Budem však každý deň robiť najlepšie
ako viem a s tým, čo budem mať a tam kde práve budem. A budem už len veriť, že to dobre
dopadne.
Ďakujem Vám, Marcelka, aj Vášmu personálu, že ste sa mi každý deň snažili pomôcť.
Marekovi, že toleroval moje válčenie a vrčanie. Yossovi, že transformoval každú voľnú
chvilku na zábavu. Števovi za technický servis. Janke za to, že je Vincko a mnohým
ďalším….ďakujem.
Julo 28.3.2018
Rieka je miesto ktoré sa slovami veľmi ťažko opisuje lebo kto život tu nezažije nepochopí. Na
môj príchod sem do Rieky si spomínam ako by to bolo včera. Aj keď odvtedy prešlo už 106
dní mám vrelo v pamäti ako ma privítala sestrička Vierka a práve bola pracovka.(ešte som
nevedel čo ma na nej čaká). Bol som jeden vyplašený mladík ktorý zo spoločenských
predsudkov jediné čo o liečení vedel nebolo príjemné. Prišlo príjemné prekvapenie už hneď
prvý týždeň keď som prvý krát okúsil čaro a uvoľnenie z vyjadrovania. Toto čaro sa mi
zapáčilo tak, že po krátkom čase som nezačal len vyjadrovať ale pripojil som k nemu aj
pravdu. A to bola sila! Zakaždým prišlo uvoľnenie aké žiadna droga nedokáže ponúknuť.
Liečiť sa silou slova nie je sranda ale povedzme si na rovinu odvykanie od dlhodobého
užívania nemá byť sranda a nemá to byť ani ľahké. Prišiel som do úžasného kruhu už vtedy
zabehnutej partie a našiel tu mnoho priateľov ale aj pár učiteľov. Netajím sa tým, že práve oni
boli tým čo ma presvedčilo k začatiu vyjadrovania. Ovládol ma vďaka nim pocit bezpečia,
radosti a lásky k druhému. Z mnohých rozhovorov som zistil, že tu pýcha alebo klamstvo
nemá žiadnu cenu a tak som zahodil svoju masku a predstavil som sa za tieto dni kto naozaj
som. Na milé prekvapenie bez klamstva ma ľudia majú radi čo je úžasný pocit, lebo byť
prijatý okolím za to kým naozaj som mi pomohlo prijať aj samého seba a to je veľmi
uvoľňujúce. Po týždni tu strávených sa začala terénka. Nevinná detská hravosť, tímová
súdržnosť, moje prvé divadlo kde som si zahral šípkovú ruženku a hlavne všetko v čistote.
Vyskúšal som prvý krát čo je to túra a to rovno na Rozsutec cez Jánošíkové diery. Poviem
vám v 40ich stupňoch to fakt nie je sranda ale vďaka podporovaniu jeden druhého sme tam
vyliezli a bolo to očarujúce. Krásne počasie, nádherný výhľad a v obklopení ľudí ktorých
mám rád som mal pocit čistej eufórie na ktorý nezabudnem. Po tejto krásnej skúsenosti ktorá
zocelila komunitu prišiel odchod 4och členov čo som ťažko znášal. Bola to ťažká lekcia ktorú
som ale zvládol a po krátkom čase som zistil, že je to aj na mne aby nový priatelia ktorý prišli
zažili podobný začiatok ako ja. S novými členmi prišli aj nové výzvy ktoré som vďaka
pomoci komunít a personálu nebral ako trest ale ako výzvy. Bola to pekná transformácia ktorá
ma nezaťažovala ale naopak posúvala. Ďakujem sám sebe, že som to tu vydržal a ďakujem
Bohu, že ma poslal práve sem. Spoznal som tu samého seba a dokázal som sa prijať takého
aký som. Nájdením pochopenia samého seba som vedel urobiť toto isté aj s ostatnými. Veľmi
pekne ďakujem sestričkám Vierke, Vierke 2, Silvinke, Kike a Monike za neustále
pripomínanie mojich chýb čiernym bodom, za mnohé rozhovory, za ochotu vždy pomôcť
alebo poradiť a za to, že ste. Ďakujem Pani terapeutke Betke ktorá mi ukázala môj spúšťač a
krásu sochania vďaka ktorému som vedel poraziť bolesť voči rozvodu rodičom. Obrovská
vďaka patri Marcelke za mnoho hodín komunít, za nespočetne mnoho rád, za dennodenné
odpovede v denníkoch ktoré ma posúvali a ďakujem aj za to, že ste bola vždy pri mne keď
som Vás potreboval. Na záver ďakujem každému jednému čo tu sedí, ale aj tým ktorý tu so
mnou sedeli za každodennú dávku humoru, ochoty pomôcť a za milióny situácii pri
dodržiavaní režimu. Ďakujem za všetko a všetkým vám prajem len to najlepšie do života
hlavne vela lásky a pochopenia.
Mám vás rád, váš Niko.
Už cestou sem som stále myslel na to, ako z toho vykľučkovať. Nejako sa tomu vyhnúť. Ten pocit hanby, myšlienok z toho, čo o mne budú rozprávať známy, ako som dopadol, bol hrozný. Po prvom rozhovore s pani doktorkou nastal taký kľud. Ten sa stupňoval po každom sedení na komunite. Časom som prišiel na to, že keď sa vyrozprávaš, vyplačeš, zdôveríš s vecami, ktoré nevedia možno ani tvoji najbližší, príde nádherný pocit úľavy. Tu v Rieke som spoznal niečo pekné nepoznané, čo bolo dlho tak nejak skryté. Samozrejme nie každý deň bol dobrý. Pani doktorka, sestričky, pacienti ťa dajú niekedy do takej situácii, že máš chuť všetko rýchlo nahádzať do tašky a tresknúť dverami. Teraz si ďakujem, že ostalo len pri tom tresknutí. Len s čistou hlavou zistíš, že sa to dá ustáť, vždy sa nájde riešenie a nie len zbabelo újsť. Naučil som sa ovládať, vnímať svoje myšlienky a to mi žiadna krčma nedá. Veľa som sa poučil z tých ktorý to vzdali hneď na začiatku a nahovárali si že to zvládnu a pri tom klameš len sám seba. Mám sa veľmi rád za to, že som to v sebe našiel.
Veľká vďaka všetkým sestričkám za ich starostlivosť a dobrú náladu a pani doktorke, ktorá ma všetko naučila. Za jej láskavý prístup a trpezlivosť, ktorú so mnou mala.
Všetci mi už teraz chýbate.
Marek 16.4.2018
List na rozlúčku „RIEKE“
Tento list sa mi vôbec nechcelo písať , lebo sa veľmi nerada lúčim.
Často hovorievam: nelúčme sa– veď neumierame .
Začnem hádam tým, ako som prišla do Rieky v Šútove. Môjmu príchodu predchádzalo ťažké rozhodnutie a tým pádom priznanie si svojej závislosti. To bol kľúčový krok a neľutujem, že sa tak stalo. Nevedela som si vôbecpredstaviť čo ma tu bude čakať–no šla som. Bola som pevne rozhodnutá, že musím pre seba niečo urobiť. Keby ma od začiatku nepodporoval hlavne môj manžel a deti , tak by som tu nešla a ktovie čo by so mnou teraz bolo.
Som si istá, že bez absolvovania tohto „luxusu“ –ako to s úsmevom na tvári vyslovuje pani Marcelka(hlavná terapeutka)-nebola by som na tom dobre. Tým som si teraz už celkom istá. Určite by som sa stále ľutovala a utápala žiaľ v alkohole. Viem , že moje siahnutie po alkohole nebolo správne, no asi to tak malo byť, aby som mnohé pochopila. Vtedy som inak nevedela. Musela som v prvom rade seba pochopiť a chcieť na sebe pracovať. Vďaka pobytu tu v Rieke som našla odpovede na mnohé otázky- či už svoje, alebo mojej rodiny. Dostalo sa mi tu tiež veľa múdrych ponaučení a skúseností, ktoré budem v živote naďalej využívať.
Ten luxus , ktorý mi tu bol dopriaty je pre mňa to najlepšie čo sa mi v živote mohlo udiať. Vďaka závislosti sa mi otvorili nové možnosti a pohľady na seba, iných i všetko okolo.
S tým luxusom je to trochu v skutočnosti inak –ako to znie. To slovíčko sa mi veľmi páči, a preto ho rada používam .
Tu v Rieke to nie je o rozmaznávaní nás pacientov. Je to ťažká práca- práca so sebou samým. A to je tá najťažšia robota. Pracovať na sebe je dosť náročné a je to na celý život. Môj pobyt tu, sa nedá celkom opísať- treba si to zažiť, lebo podľa mňa kto nezažije- nepochopí.
Veľmi sa mi tu páči duchovná atmosféra, ktorá má svoje veľké čaro a fakt má čo do seba.
Vďaka učeniam, myšlienkam, cvičeniam a meditáciám som tu našla silu v sebe samej. Začala som viac chápať seba aj iných. Hlavne si viac verím a učím sa zvládať svoje pocity a emócie. Prvý mesiac som tu veľa plakala a zbytočne sa ľutovala. Bolo to hrozné. No vďaka pani Marcelke a sestričkám- ich učeniam, radám a povzbudivým slovám som sa naučila, ako sa dávať postupne dokopy.
Denne komunity a meditácie mi priniesli do života svetlo, šancu a príležitosť robiť veci inak- lepšie. Každý to musí v prvom rade chcieť sám pre seba.
Pred príchodom na liečenie som si myslela, že byť tri mesiac odlúčená od rodiny nezvládnem a asi sa zbláznim. Opak je pravdou. Zvládla som to. Teraz som na seba hrdá a s úsmevom sa dokážem na seba pozrieť do zrkadla a povedať si : „Som skvelá žena, a preto sa mi dejú skvelé veci.“
Toto liečenie bolo pre mňa to najskvelejšie, čo ma mohlo postretnúť. Je to pre mňa veľká lekcia do ďalšieho života. Vďaka patrí Vám pani Marcelka a terapeutkám (Kike, Vierke, Dáške, Monike, Katkea Vierke V.). Vaše úsmevy veľmi liečili, aj keď niekedy rozdávate čierne bodíky, ktoré však majú tiež liečivé účinky.
Liečebňa RIEKA je čarovné miesto.
Ja som si tu liečila svoju boľavú dušu, lebo faktom je, že závislosť je choroba duše. Preto sa o ňu musím veľmi dobre starať- a tu som sa naučila ako na to. Pevne verím , že za podpory svojich blízkych sa mi to bude dariť.
Teraz, keď končím je vo mne radosť, ale zároveň aj trocha strach a rešpekt pred samou sebou.
Dôležité, čo som sa tu naučila je, že nie je dobré vracať sa späť do minulosti, ani príliš utekať do budúcnosti. „TREBA ŽIŤ TU A TERAZ V PRÍTOMNOSTI.“
Rieka navždy zostane v mojom srdcia budem sa sem rada vracať. Stretla som tu mnoho skvelých a jedinečných ľudí, na ktorých budem s láskou spomínať.
Všetci ostaňte sami sebou.
Dovidenia. Mira
Približne pred tromi mesiacmi som sa definitívne rozhodol, že chcem zmeniť svoj život a prerušiť bludný kruh mojej závislosti na drogách. Vedel som , že bez liečenia sa mi to nepodarí. Zdôveril som sa s tým môjmu otcovi a on mi prvý krát povedal o mieste menom Rieka, o ktorej sa dozvedel od nášho obvodného lekára . Po krátkej návšteve a rozhovore s pani Marcelkou, pri ktorom som vyjadril moju túžbu po zmene mi bol pridelený termín nástupu na liečbu.
V ten deň sa mi sem vôbec nechcelo ísť a stačilo málo, aby som to vzdal. Túžba po zmene však bola silnejšia ako závislosť, a tak som prišiel na skúšku , pôvodne na dva týždne. Na príjem som dorazil kvôli svojmu špekulovaniu až večer. Službu mala sestrička Kika, ktorá sa ma pýtala prečo idem tak neskoro, načo som jej obratom zaklamal , že som mal veľa práce. Z kolektívu som mal dobrý pocit, ale hovoril som len s pár ľuďmi. Povedal som si, že o svojich problémoch budem hovoriť len na komunite.
Čas plynul, závislosť nezaháľala a po chvíli ma už ťahala odtiaľto preč. Spolu sme hodnotili všetko od personálu, režimu, pacientov, až po nábytok. Začal som sa so svojimi ťažkými myšlienkami postupne zdôverovať na komunitách a aj niekoľko málo ľuďom. Pomohli mi pochopiť, že moja závislosť sa bráni a skrz rôzne ušľachtilé pohnútky ma klame , aby som z Rieky odišiel. Takto som po týždňoch zotrvával na liečbe. Po mesiaci, keď som prekonal opäť jeden zo svojich odchodových stavov som si ľahol na lavičku pri potoku a prosil som Boha aby mi pomohol nájsť pokoj. Vtedy som pocítil úľavu a moja myseľ sa rozjasnila. Odrazu som vedel, že to On ma sem priviedol a že musím liečbu dokončiť kvôli sebe. A keď bolo ego utíšené, mohol som začať pracovať na premieňaní závislosti na abstinenciu. Dozvedel som sa o hraniciach, o správnej komunikácii, o sebaúcte o ktorú sa treba starať a zvyšovať si ju. Vedomosti do seba zapadali a vytvorili vo mne poznanie. Poznanie seba, svojej hodnoty a hodnoty iných ľudí. Mojim triumfom bolo prijatie závislosti , ktoré ku mne prišlo skrz jej vlastnosť zbližovať ľudí, ktorý s ňou chcú pracovať a meniť sa. Teraz už mám zbalené a vydávam sa na cestu stať sa majstrom svojho života, ale najprv sa chcem poďakovať a zodpovedať jednu otázku.
Ďakujem Vám pani Marcelka za Vaše pravdivé slová a vedenie. Ďakujem všetkým sestričkám, Palymu a Pagymu za ich rady a ochotu. Ďakujem ľudom, ktorý sa tu liečili a liečia za to že ma podržali keď mi bolo ťažko a za kopec rozhovorov a srandy. Ďakujem sebe, že som to tu dokončil a mojím rodičom, ktorý pri mne vždy stoja a milujú ma.
A teraz otázka: Aký som prišiel a aký odchádzam ? Dovoľte mi opýtať sa inak : Čo som na sebe zmenil ? A zmenil som sa vôbec?
Rozhodne sa cítim zmenený, som trpezlivejší, lásky schopnejší a skutočnejší človek ako keď som prišiel. Ale na zmene po ktorej túžim budem pracovať celý život. Ježiš raz povedal , že Boh neustále pracuje, a tak aj ja budem na sebe stále pracovať aby som sa mu viac približoval.
Pavol.